Ako začať s paraglidingom

O paraglidingu som mal mylné predstavy až pokým som sa mu nezačal venovať. Najväčším omylom bolo myslieť si, že môžem lietať hocikedy, “hocikde” a dlho. Paragliding sa dá robiť len za určitých veterných podmienkach a na vhodných miestach.

Začať a zoznámiť sa s paraglidingom sa dá najlepšie v kurze, kde vám zapožičajú výstroj a kde vás odborne prevedú výcvikom tak, aby ste minimalizovali možnosť akéhokoľvek zranenia.

Apropo zranenia. Paragliding nie je adrenalínovým športom, ako sa mnohí domnievajú. Ak sa robí rozumne, je bezpečný a “pohodový”. Rád ho prirovnávam k jazde na bicykli, či motorke. Je len na vás, ako jazdíte a ako sa na ceste, či vo vzduchu správate. Rozumný paraglidista s námahou vyšlapaný kopec radšej zošlape znovu dole, ako by riskoval. Pridávam porekadlo: “Radšej byť dolu a závidieť tým vo vzduchu, ako byť vo vzduchu a závidieť tým dole”.

Dostávame naspäť k výcviku, kde vás okrem lietania s padákom naučia aj základy meteorológie. Napríklad sa dozviete, že je nebezpečné ísť do vzduchu, ak sa aj niekoľko kilometrov daľeko tvoria búrkové mraky. Vzdušné prúdy vznikajúce pri búrkach môžu byť nebezpečné aj na niekoľko kilometrov ďaleko, nehovoriac o tom že búrkový mrak sa môže začať tvoriť aj nad vašou štartovačkou. Okrem vzdušných turbulencií sú búrkové mraky nebezpečné silnými stúpavými prúdmi, ktoré môžu byť až také silné, že vynesú hore človeka aj bez padáku. Výška búrkových mrakov je až desať kilometrov, sú vyššie ako Everest. Človek v takej výške môže umrieť na nedostatok kyslíku a zamrznutie. Búrky sú pri tom len jedným z nebezpečí pri lietaní. Treba si dávať pozor na rotory-turbulencie na záveternej strane kopca, ale aj na turbulencie vznikajúce za vysokými stromami na mieste kde sa chystáme pristáť.  Ak niekto teda vynechá výcvik, alebo z ľahostajnosti ignoruje zásady bezpečného lietania, tak pre toho je paraglaiding v skutku nebezpečný a adrenalínový šport.

Na lietanie sú teda nevyhnutné vhodné poveternostné podmienky. Vietor by mal byť ideálne od 5km do 20km za hodinu. To znamená ani nie prisilný a ani nie bezvetrie. Naviac musí fúkať zo správneho smeru – ideálne rovno oproti dráhe štartovačky.  Takéto podmienky nastanú na vašej najbližšej štartovačke len niekedy, nedá sa tam lietať “vždy”. Bežné sú teda presuny autom na miesta, kde dobré podmienky sú – takzvané výlety za lietaním.

Nie všetky miesta sú vhodné na lietanie, našťastie stále pomaly pribúdajú nové “štartovačky”.  Sú to miesta, kde je bezpečné a čo najjednoduchšie vzlietnutie a je tam legálne sa pohybovať, a taktiež je nablízku vhodná “pristávačka”.  Nie vždy sa podarí “odletieť” a časté sú len zlety z kopca dole. Pristávačka je zväčša veľká lúka v blízkosti ktorej niesú ani vysoké stromy, ani stĺpy elektrického vedenia a ideálne ani domy.

Čo vlastne lietanie na paraglaidingu je? Po odštartovaní zo štartovačky sa pilot padáku snaží nájsť stúpavý vzdušný prúd, v ktorom podobne ako dravce začne krúžiť. Tým naberá výšku a po dosiahnutí niekedy až dvoch kilometrov sa púšťa zvoleným smerom, urobiť čo najdlhší prelet.  Nájdenie takéhoto vzdušného prúdu a udržanie sa vňom vôbec nie je také ľahké ako som si predstavoval. Okrem dobrých poveternostných podmienok – že stúpavé prúdy vôbec vznikajú – si vyžaduje dosť praxe vedieť odhadnúť kde môže prúd vzniknúť a vedieť ho vystrediť tak, aby človek z neho “nevypadol” – neprestal stúpať. Toto je zároveň pre mňa jeden z najkrajších okamihov pri lietaní. Skúsiť vedieť čítať vzduch a manévrovať v ňom tak, aby som letel čo najdlhšíe. Radosť keď stúpam a naberám výšku…

Druhá možnosť ako sa udržať vo vzduchu je “svahovanie” a funguje aj vtedy, kedy termika nefunguje, napríklad v zime. Pri svahovaní sa využíva efekt, že vietor ktorý fúka priamo na svah sa nad svahom (samozrejme) dvíha.  V tomto stúpavom vzduchu, popred svah, sa dá na padáku “jazdiť” hore-dole – teda správne z jednej strany svahu na druhú – do “aleluja”, teda pokým fúka vietor stabilne. Často si takto padáčkari vychutnávajú aj západ slnka. Po zotmení sa lietať nesmie. Svahovať sa mi podarilo vždy, vytočiť termiku len párkrát.

Kde a kedy to najlepšie “nosí” vedia poradiť “lokálny borci”. Na novej štartovačke je chybou neopýtať sa skúsenejších kade je najlepšie a najbezpečnejšie lietať, ktorým miestam sa vyhnúť a kde a ako pristávať. V každom meste existuje komunita padáčkárov ktorá naviac aj spolu organizuje výlety za lietaním, keď to doma nefúka správne. Treba pogoogliť, nakontaktovať sa a nebáť sa. Padáčkari sú otvorení ľudia a radi poradia. Naviac by človek nikdy nemal lietať sám, aj keď je skúsený. Je to bezpečnejšie, veselšie a praktickejšie.

Napriek najväčšej snahe udržať sa čo najdlhšie vo vzduchu sa snáď každému padáčkarovi raz stane, že sa mu podarí “zastromovať”. I ja som mal tú česť, keď ma pri svahovaní nenieslo tak dobre, ako som si prestavoval. Ostal som vysieť v korune stromu, v sedačke, “zavesený” na šnúrach padáku a na padáku samotnom. Vrchné konáre korún stromov sú relatívne tenké a ohybné, takže vás nezrania, ale zároveň dosť objemné nato, aby vás s padákom udržali. Všetky stromovačky pri ktorých som bol svedkom sa našťastie zaobišli len s menšími škrabancami a menej či viac poškodeným padákom. Môj padák skončil s jednou roztrhnutou komorou a pár dotrhanými šnúrami, poslal som ho výrobcovi na opravu, ktorá bola lacná – ja by som to za tú cenu neurobil lepšie a rýchla. Dostať padák zo strumu si vyžaduje dosť umenia, zavísi to aj od toho ako je zamotaný. Často sa padák poškodí až pri jeho “strhávaní”. No a treba spomenúť že k nepovinnej ale veľmi praktickej výbave patrí aj ca. 12m lana a karabíny, aby se sa vedeli zo stromu spustiť. Základy zlaňovania sa tiež zídu…

Zatiaľ čo stromovania môžu byť veselé, častými a nepomerne viac nebezpečnými pádmi sa končia zrazy dvoch padáčkarov vo vzduchu, ku ktorým dochádza viac ako by si človek myslel. Ak to na jednom mieste nad štartovačkou nosí, tak sa tam hrnú všetci, a ak je ich veľa, mať prehľad o tom kde je každý a zároveň sa venovať pilotovaniu je ťažké. Znovu pripomínam, že bezpečnosť paraglidingu je hlavne o správaní sa jednotlivca a jeho chuti riskovať či lietať bezpečne.

Niektorý záujemcovia o paragliding netušia je, že povinnou výbavou je aj záložný padák. Ak sa letec dostane do neštandartnej situácie a padák ho nenesie, môže “vyhodiť” záložku – malý padák, ktorý zabezpečí bezpečné pristátie aj keď je hlavný padák nefunkčný. Na záložku však treba mať minimálnu výšku.

Ešte raz zopakujem, že najlepšie je začať s paraglidingom v kurze. Začína sa na mierne naklonených lúkach pri slabom vetre, kde sa naučíte čo najlepšie ovládať rukami padák – zdvíhať ho nad hlavu a udržať ho – balancovať ho nad sebou. Keď toto zvládnete, posuniete sa na vyššie kopce, kde si už prvýkrát pár metrov po odštartovaní poletíte. Stúpate stále vyššie a vyššie na cvičnom kopci a let predlžujete. A  na koniec kurzu lanovkou až na Chopok či iný kopec urobiť let pre finálnu skúšku, pre získanie preukazu. Lietať na padáku sa môže len s platným preukazom a poistením voči škodám. Poistenie je určené napríklad nato, ak by ste “zastromovali” niekomu na streche – zatiahne to poistka. Ročný poplatok LAA za preukaz a poistenie je okolo 50EUR. K skúške patrí aj teoretická časť.

Lietanie je samozrejme aj pre dievčatá, pametám si inštruktora z kurzu ktorý hovoril, že im to dokonca ide lepšie ako chlacom. Chlapci začiatočníci totiž používajú silu a dievčatá, radšej rozum. Naučia sa tak citlivejšie zdvihnúť pri štartovaní padák nad hlavu tak, aby im ostal pekne vo vzduchu nad hlavou a nepadol späť, alebo naopak pred nich.

Lietanie a paragliding je nádherný šport. Nebojte sa ho vyskúšať!

Foto: autor

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*